Ako riešiť konflikt medzi deťmi v školskom prostredí?

Napriek tomu, že si dospelí často myslia, že deti žijú v bezproblémovom svete, majú svoje problémy aj deti.

Veľké množstvo otázok a ťažkostí si nosia aj do školy a ventilujú ich v prostredí školy, najmä vo svojej triede. Deti často majú za vzory rôznych virtuálnych hrdinov, ktorých si berú za vzor a podľa nich si príkladmo potrebujú samy sebe dokázať svoju významnosť a upozorniť na skutočnosť, že existujú a vyžadujú si tak neustálu pozornosť nielen rodičov, učiteľov ale aj spolužiakov. Žiaci riešia inak svoje konflikty s rodičmi, spolužiakmi, kamarátmi, inak pred celou triedou a inak s učiteľom.

Základné pravidlá komunikácie

Postoj zúčastnených  – učiteľka/vychovávateľka a žiaci:

Pre správnosť a ľahšie pochopenie budem uvádzať pojmy nasledovne:

• Dieťa, ktoré príde za pani učiteľkou/vychovávateľkou so záujmom riešiť konflikt, nazývam INICIÁTOR.
• Dieťa, ktoré bolo zapojené do konfliktu, prípadne konflikt vyvolalo, nazývam RESPONDENT

Konflikt medzi žiakmi nikdy neriešime v prítomností ďalších žiakov.

• Vždy ideme mimo triedu (na chodbu, do kabinetu, do zborovne, do voľnej triedy, ..) a riešime konflikt len medzi iniciátorom a respondentom. Žiakom tým zabezpečíme diskrétnosť.
• Pri riešení konfliktov s deťmi pomáha ubezpečenie, že rozhovor je dôverný a že od pani učiteľky/vychovávateľky sa informácie nedostanú ďalej. Pokiaľ však konflikt presahuje všetky normy, pravidlá, predpisy, treba byť k žiakom úprimný a povedať im otvorene, čo ich bude čakať (kontaktovanie rodičov, riaditeľky školy, …).

Ako získať u dieťaťa/žiaka dôveru?

Veľmi dôležitý je postoj učiteľky/vychovávateľky – dbáme na to, aby sme sa deťom dostali na úroveň očí. Ak dieťa stojí, čupneme si k nemu (príp. sadneme na nízku stoličku), tak aby mala učiteľka/vychovávateľka oči na jednej línii s očami dieťaťa/žiaka. Ak učiteľka/ vychovávateľka stojí nad dieťaťom, dieťa cíti nadradenosť učiteľky/vychovávateľky. Musí pozerať hore, cíti strach a obavu z toho, čo príde. Vie, že bude pokarhané a príde trest. Preto často dochádza k tomu, že dieťa zahanbene počas celého riešenia konfliktu pozerá do zeme alebo úplne mimo (napr. von oknom).

Ak sa dostaneme s očami do jednej línie s dieťaťom, dieťa nadobudne dôveru v učiteľku/vychovávateľku. Napriek tomu si je vedomé toho, že niečo spravilo a že príde adekvátny a primeraný trest (trest v podobe slovného odcudzenia konania, sklamania učiteľky/vychovávateľky, ale aj napr. trest v podobe prepisovania textu, …).

Trest prijíma ako zadosťučinenie. Ak sme s dieťaťom očami v jednej línii, dieťa je otvorenejšie, pristupuje k riešeniu konfliktu zodpovednejšie – preberá zodpovednosť za svoje konanie.  Je podstatné zostať v jednej línii s dieťaťom počas celého riešenia konfliktu. Dieťa je v tomto prípade náš komunikačný partner.

Komunikácia

• Iniciátor (ten, ktorý sa príde sťažovať za pani učiteľkou/vychovávateľkou) stojí alebo sedí z pohľadu učiteľky/vychovávateľky vždy na ľavej strane (psychologické hľadisko).
• Respondent stojí alebo sedí vedľa iniciátora po jeho ľavej ruke.
• Iniciátor vždy rozpráva prvý a respondent mu v žiadnom prípade nemôže skákať do reči.
• Iniciátor vypovie vznik a priebeh konfliktu. Najskôr rozpráva sám. Je potrebné vyžadovať detailné informácie. Ak dieťa nevie alebo nechce rozprávať, použijeme otvorené, objasňujúce a vysvetľujúce otázky.
• Dôležité je zrekapitulovať, čo povedal iniciátor. 
• Respondent dostáva slovo ako druhý. Rovnako aj respondent vypovie vznik a priebeh konfliktu. Rozpráva sám. Taktiež vyžadujeme aj z jeho strany detailné informácie. V prípade potreby použijeme otvorené, objasňujúce a vysvetľujúce otázky.
• Rekapitulujeme, čo povedal respondent.
• Po vypovedaní vzniku a priebehu konfliktu prichádza ďalšia fáza, v rámci ktorej si žiaci – aktéri môžu vymeniť a objasniť názory. Jeden žiak niečo povie a druhý žiak to inak vníma. Tu učiteľka/vychovávateľka vystupuje ako tlmočník. Preparafrázuje, overí si správnosť pochopenia a tým sprostredkuje druhej strane, čo chcela prvá strana povedať. Rovnaký priestor dáme aj respondentovi.
• Následne hľadáme so žiakmi prijateľné riešenie ich vzájomného konfliktu. Návrhy dávajú deti, učiteľka/vychovávateľka dbá na to, aby riešenia boli adekvátne a priniesli „zisk“ obom žiakom.
• Po celý čas dbáme na to, aby bol obom aktérom poskytnutý približne rovnaký čas.
• V závere je potrebné zhrnúť a zrekapitulovať výsledok a poďakovať obom deťom (stranám) za ich prístup pri riešení konfliktu. Poďakovanie posilňuje dieťa. Uvedomenie si dieťaťa, že nekonalo správne alebo podľa pravidiel, ho posilňuje a zmocňuje. Dieťa nadobúda väčšiu kontrolu nad svojím správaním a konaním do budúcnosti. Okrem toho u dieťaťa rozvíjame sebadôveru, sebakontrolu, podporujeme jeho sebaúctu a zlepšovanie zručností (komunikačných, sociálnych), meníme zaužívané stereotypy.

Ďalšie zásady

• Očný kontakt s tým dieťaťom, ktoré práve rozpráva. Dôležité je natočenie celého tela, nie len hlavy.
• Vyžadovať očný kontakt aj od dieťaťa, keď rozpráva.
• Vždy sa natočiť celým telom na dieťa, ktoré rozpráva.
• Nekričať, hovoríme pokojne, používame rovnaký tón hlasu na obe strany.
• Používať otvorené otázky: napr. Kedy sa to stalo? Ako to prebiehalo? Kto ďalší to ešte videl? Kto ďalší bol pri tom? Čo si myslíš, prečo sa to stalo?
• Používať objasňujúce otázky – získame nimi doplňujúce informácie (Môžeš mi vysvetliť, ako ….?)
• Používať vysvetľujúce otázky – rozumiem správne, že ….? Hovoríš teda, že…..? Čo myslíš, že to znamená?
• Nepoužívať zatvorené otázky (odpoveď jednoslovná, áno – nie) a tiež negatívne formulácie otázok (Neurobíš to? Nedalo by sa? Nechcel by si?).
• Zameriavame sa aj na posturiku. Sledujeme polohu a držanie tela. Podľa polohy tela dieťaťa/žiaka môžeme sledovať, ako strana prijíma informácie, ako s nimi pracuje vo svojom vnútri, čo cíti, a tiež vypovedá o význame komunikačnej udalosti.
• Nemenej dôležite je sledovanie kineziky – podľa pohybov časti tela sledujeme na dieťati/žiakovi uvoľnenosť alebo napätie.
• S dieťaťom/žiakom komunikujeme v rámci sociálnej zóny (1 – 2 metre).
• Približne rovnaký čas na hovorenie pre obe strany.
• Počas riešenia konfliktu nehodnotíme strany.

Na záver

Ak sa konflikty riešia, prinášajú konštruktívne zmeny. Ak sa neriešia, zväčša prerastajú do vážnejších problémov, ktoré negatívne pôsobia na celkovú klímu triedy i školy. Nezabúdajme, že každé dieťa/žiak je individualita a je jedinečné. Každé dieťa je v rodine učené inému spôsobu života. Každé má iné rodinné a sociálne zázemie. Preto je veľmi dôležité komunikovať s dieťaťom pokojne a s ohľadom na jeho osobitosti a individualitu.